Architekt ako rozbuška

Provokatér víriaci pokojné hladiny zabehnutých projekčných štandardov. Víriaci hladiny bežných stavebných praktík. Z pohľadu niektorých murárov, architekt je piča.
Aká to teda má byť tá úloha architekta v stavebníctve?

Súvislosti. Sme stále v spoločnosti trestajúcej chyby. Oceňujeme finančnú a časovú efektívnosť. Nejaká kreativita, pridaná hodnota dobrého nápadu, či kvalitná príprava na čokoľvek je super témou na TED prednášky, alebo semináre motivačných spíkrov. V „realite“? Opak.

V projekčnej praxi?
Nejaká novinka? Napríklad spoločná diskusia všetkých projektantov nad úvodnými konceptami? Alebo snáď ešte pred? Veď zmena postupu, posúdenie viacerých variánt, evolúcia v nejakom detaile = drahý projekt = nepredajný projekt. Alebo zadĺžená projekčná kancelária.

Na stavbe?
Neštandartný detail? Inovácia v skladbe, či typická konštrukcia na atypickom mieste = vystrašená stavebná firma = drahá realizácia = žiadna realizácia. Alebo zadĺžený dodávateľ.

Kto Vám do toho dnes v Česku, alebo na Slovensku pôjde? Že budujeme spoločne nový svet? Skvalitňujeme prostredie a rozvíjame hodnoty? Viete, čo nám na to povie klient. Nas*ať.

Teraz opomenieme faktické prínosy, ako život obohatený o niečo nové, život prežitý v krásnom prostredí, faktické úspory nákladov na realizáciu či prevádzku a podobne.

Takže ako to dnes vyzerá?
Architekt je vzdelaný. Naučil sa ako má čo urobiť aby to prešlo cez úrady, aby nebol problém v projekcii. Ovláda tú jednu, či dve stavebné technológie a má okolo seba partu projektantov, s ktorými nemusí moc o veciach diskutovať. Riešime čo páli, väčšie témy sa veľkoryso prehliadajú.
Architekt vysmáhne štúdiu, špecialisti ju vyšráfujú svojimi overenými riešeniami. Stavebná firma postaví. Že tie domy vyzerajú akosi všetky rovnako a ešte sa aj podobajú stavby z Brna na Prahu a z Prahy na Bern. To nevadí. To je rukopis kvality, autora, alebo, pri priemerných stavbách, stavebnej kultúry a vkusu. Všetko v poriadku nie? Projekčný vtip? Remeselná zručnosť?

Nám to chýba. Mne to chýba. Spoločná tvorba. O to bojujem. V sebe, medzi nami, medzi špecialistami, medzi remeselníkmi a nakoniec (možno na začiatok) aj medzi klientami. Chcem sa zamýšľať spoločne. Diskutovať spoločne, rozvažovať spoločne, dohľadávať informácie spoločne. Evolvovať, nie len vykrádať svoj genofond.

Vnímam všetky zúčastnené strany ako hradných pánov. Sedia vo svojich pevnostiach s múrmi z noriem, predpisov a praxe lepenej na cementovú maltu strachu. Našou úlohou ako architektov je priviesť týchto ľudí k jednému stolu a rozvíriť v nich kreativné myslenie. Blbými otázkami im rozložiť ich zámky a z tých tehál postaviť hrady nové. Lepenej na maltu vzájomnej úcty a snahy posunúť svet o kúsok vpred.
Úlohou architekta v tomto procese je byť rozbuškou i maltou. Najprv rozvíriť dianie traskavými otázkami a potom z prachu a ruín vytiahnuť to dôležité. Nakoniec to zlepiť dokopy.V
Daňou za to je, ústupok voči vlastnému egu a ochota byť za exota. Miestami arogantný, miestami na pozadí, všetko s cieľom staviať krásne a účelné stavby.

Sme na to my architekti pripravení? Vieme si priznať, že dom nestavia architekt, ale pestrý tím rôznych ľudí? A sme ochotní začať sa podľa toho správať?

Mimochodom inšpiráciou pre tento výplod je táto TED prednáška od Margaret Heffernan.

Workshopový vikend v rámci projektu Bydlíme Úsporně, foto Petr Holíček